Čierny zoznam inváznych rastlín
Čierny zoznam
Nepôvodné invázne druhy rastlín, ktoré ohrozujú pôvodné druhy rastlín
Jaseň červený (Fraxinus pennsylvanica)
V 20-tych rokoch 20. storočia považovali jaseň červený za najvhodnejší druh pri zalesňovaní alkalických pôd. Keďže však neprodukuje dostatočné množstvo a kvalitu dreva, bol neskôr použitý na premenu vŕbovo-topoľových lužných lesov a vysadený do stromovej etáže brehových lesov s hybridným topoľom. Jeho výskyt sa sústredí najmä okolo korýt riek, mokradí a zasolených oblastí. Kvôli schopnosti rýchlo rásť, s relatívne malým nárokom na pôdne živiny, alelopatický účinok a malé množstvo patogénov a škodcov bol zaradený medzi invázne rastliny.
Beztvarec krovitý (Amorpha fruticosa)
Beztvarec krovitý bol vysádzaný najmä pre lesnícke účely, na ochranu pôdy a zlepšenie jej kvality. V období po prvej svetovej vojne bol rozšírený okolo Dunaja a Tisy. Jeho rozširovanie sa ďalej zrýchlilo ústupom pastvy v údoliach, opúšťaním ornej pôdy a stále častejším výskytom povodní. Dnes sa beztvarec krovitý vyskytuje vo veľkom počte predovšetkým na rovinách, pozdĺž vodných tokov a kanálov, v brehovej vegetácii a hybridných topoľovových lesoch a tiež na vlhkých lúkach. Introdukované porasty môžeme nájsť na suchších miestach najmä na piesčitých alebo alkalických pôdach. Jeho výskyt a šírenie sú uľahčené dlhovekosťou semien a ich prenosom hlavne vodou, riečnymi sedimentmi a vtákmi. Má relatívne krátku životnosť, pomerne skoro však začína produkovať semená.
Agát biely (Robinia pseudoacacia)
Agát biely je jedným z najdôležitejšách lesníckych druhov v Maďarsku, kde pokrýva najväčšiu časť lesov a má vysoký hospodársky význam. Na základe dát z roku 2010 zaberá agát biely 457 000 ha, čo činí 23,9 % všetkých zalesnených oblastí v Maďarsku. Pestovanie tohto druhu do značnej miery uľahčuje jeho rýchly rast, pomerne silná odolnosť voči suchu, nie príliš vysoké nároky na živiny a schopnosť rýchlej vegetatívnej regenerácie. Produkuje vynikajúce palivové drevo a má všestranné využitie v drevospracujúcom priemysle. V minulosti bol agát široko používaný pri fixácii pohyblivých pieskov a pri zalesňovaní horských strání. Momentálne sa využíva aj pri rekultivácii skládok a hlušiny. Tie isté vlastnosti, ktoré robia z agátu vhodný druh na kultiváciu a regeneráciu, ho zároveň robia veľmi nebezpečným z hľadiska ochrany prírody. Potom, čo je druh zavlečený na novú lokalitu alebo spontánne začne rásť v prostredí, je čoraz ťažšie ho odstrániť vďaka jeho vynikajúcej schopnosti zmladzovania z koreňa aj z kmeňa a neustálemu vytváraniu hojnej zásoby semien.
Borovica čierna (Pinus nigra)
Introdukcia borovice čiernej do Maďarska začala na konci 19. storočia, a to predovšetkým v nižších pohoriach na neúrodných dolomitových pôdach a v stredohorí. Hlavným dôvodom introdukcie bolo zabrániť erózii a ochrániť pôdu. Na začiatku 20. storočia introdukované porasty borovice čiernej pokrývali väčšinu piesčitých oblastí Veľkej dunajskej kotliny; najväčšie populácie je stále možné nájsť v medziriečí Dunaja a Tisy. Borovica čierna sa dobre adaptovala na teplé a suché biotopy, nevhodné pre iné druhy stromov, preto sa jej introdukcia stala významnou hlavne z hľadiska produkcie dreva. Dnes okolo 3,6% zalesnenej plochy Maďarska pokrývajú nezmiešané porasty borovice čiernej. Hustá zápoj stromov počas celého roka vytvára výrazne chudobné svetelné podmienky, kde druhy z nižšej vegetačnej vrstvy nie sú schopné prežiť, a preto pomaly miznú z bylinnej etáže.
Čremcha neskorá (Prunus serotina)
Čremcha neskorá bola introdukovaná do Maďarska do krovinnej etáže hospodárskych lesov v piesčitých oblastiach, do lesov borovice lesnej a borovice čiernej a tiež do porastov agátu bieleho a hybridných topoľových lesov za účelom zlepšiť podmienky pre rast primárnych druhov drevín. Vďaka rozsiahlej introdukcii čremchy neskorej v 60. rokoch 20. storočia sa tento druh rozšíril do mnohých narušených a poloprirodzených oblastí najmä vďaka vtákom a malým cicavcom. Aj keď sa nachádza vo vlhkých biotopoch, brehových porastoch a aluviálnych lesoch, druh sa prvotne rozširuje v piesočnatých lesoch. Práve na piesčitom podloží sa vyskytuje vo veľkom počte a vytvára lesy poloprirodzeného až plantážneho charakteru. Okrem biologických vlastností čremchy neskorej jej rozširovanie podporuje aj rozrušovanie lokalít.
Hlošina úzkolistá (Elaeagnus angustifolia)
Hlošina úzkolistá bola do Maďarska introdukovaná pôvodne za účelom zalesnenia alkalických a ruderálnych pôd, ale extenzívne bola využívaná aj v lesných okrajoch, vetrolamoch, a živých plotoch. Druh je možné nájsť v Maďarsku primárne v nížinách, zriedka sa objavuje v pohoriach. Jeho rozšírenie je citeľné na niekoľkých rôznych stanovištiach, od voľných piesčitých a alkalických pôd po mokré lúky a biotopy pozdĺž riek a korýt. Uchytenie a rozširovanie hlošiny úzkolistej je z veľkej časti uľahčené jej schopnosťou fixovať dusík a rýchlo regenerovať, ako aj vysokou toleranciou voči rôznym teplotným a vlhkostným pomerom. Semená druhu sú najčastejšie šírené niekoľkými druhmi vtákov a malých cicavcov, ale aj vodou. Vzhľadom k jej výskytu v nelesných biotopoch, môže vytláčať druhy s vyššími nárokmi na svetlo. Rovnako tak jej symbiotické dusík fixujúce aktinomycéty môžu urýchliť rozširovanie nitrofilnej vegetácie, čo môže viesť k vytláčaniu mnohých vzácnych a chránených druhov rastlín.
Orgován obyčajný (Syringa vulgaris)
Orgován obyčajný bol počas posledných dvesto rokov pestovaný po celom Maďarsku a vzhľadom k jeho popularite je možné ho nájsť v mnohých mestských a dedinských záhradách. Vysadené porasty sa zvyčajne rozmnožujú koreňovými výhonkami a objavujú sa v blízkosti obydlí na okraji lesa, v krovinách, v lesných pásoch, viniciach, na maloplošných územiach a pozdĺž ciest. Divé populácie nájdeme v pahorkatinách na dolomitových a vápencových biotopoch, ako aj na sprašových a piesčitých biotopoch v nížine. Je charakteristický dobrou klíčivosťou semien a stredne rýchlym vegetačným rastom. Orgován obyčajný sa efektívne rozširuje vďaka jeho vynikajúcej schopnosti regenerácie: je schopný vytvárať výhonky z kmeňa aj koreňa. Je to druh odolný voči suchu, s vysokými nárokmi na svetlo a teplotu a s rozsiahlym a bohatým koreňovým systémom. Rastie tiež na mestských lokalitách so znečisteným vzduchom.
Pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima)
V dôsledku zámernej výsadby a spontánneho šírenia je v Maďarsku pajaseň žliazkatý dobre známym druhom; dnes ho môžeme nájsť takmer všade v pohoriach a na rovinách s teplejšou klímou. Tieto vlastnosti, ktoré boli pôvodne pozitívne z hľadiska jeho introdukcie, do značnej miery uľahčili jeho rozširovanie. Prispeli tak k jeho vyhláseniu za invázny druh, ktorý predstavuje jeden z najzávažnejších problémov ochrany prírody v strednej Európe. Strom sa dokáže rýchlo šíriť pomocou semien. Jeho semenáčiky sa ľahko pestujú a rýchlo rastú. Je tiež charakteristický pozoruhodnou schopnosťou šírenia pomocou koreňových výmladkov. Všetky tieto vlastnosti sú príčinou jeho rozsiahlej introdukcie. Keďže tiež produkuje nektár, niekedy býva zámerne šľachtený. Jeho hlavný koreň rastie hlboko, bočné korene vejárovito tesne pod povrchom zeme a niektoré z nich slúžia ako zásobné orgány.
Okolo kmeňa husto vyrastajú koreňové výhonky, umožňujúce rýchle vegetatívne rozmnožovanie. Práve vegetatívne rozmnožovanie pajaseňa je príčinou problému, ktorý spôsobuje v ochrane prírody. Pajaseň tiež takmer každoročne produkuje veľký počet semien, ktoré sa vďaka svojmu tvaru pri padaní točia a šíria do priestoru aj pri bezvetrí.
Brestovec západný (Celtis occidentalis)
V poslednom storočí bol brestovec západný vysádzaný za účelom obohatenia druhej korunnej etáže hospodárskych lesov, porastov agátu bieleho, lesov hybridných topoľov a lesov borovice lesnej a čiernej. Brestovec dobre znáša teplé a suché znečistené ovzdušie urbanizovaných oblastí, rovnako ako pravidelné prerezávanie a solenie ciest, preto je to jeden z najčastejšie vysádzaných pouličných stromov. V dnešnej dobe sa rozširuje najmä v pobrežných a piesčitých oblastiach, ako aj prímestských lesoch, stromoradiach a pri obydliach. Jeho výskyt je sústredený najmä v nížinách, iba zriedka ho môžeme nájsť v pahorkatinách alebo pohoriach. Mladé stromy rastú rýchlo. Koreňový systém brestovca západného je bohato rozvetvený a niekedy zasahuje do hĺbky až 3-6 metrov; takto môže prežiť aj na suchších biotopoch.
Glejovka americká (Asclepias syriaca)
Rozšírenie glejovky americkej v Maďarsku sa výrazne zrýchlilo medzi rokmi 1870 a 1950. Tento druh bol všestranne využívaný: jeho kvety sa používali na výrobu prchavých olejov, sirupu a vína, vlákna na výrobu papiera a tapety, latex pri výrobe gumových produktov, semienka pri výrobe hodvábu a výhonky sa konzumovali ako "špargľa". Avšak neskôr sa ukázalo, že jediný praktický význam tejto rastliny je produkcia nektáru, preto mnohé rozsiahle pestovateľské plochy ostali opustené, čo spôsobilo rýchle rozširovanie vďaka početným koreňovým výhonkom a vetrom prenášaným semenám s dlhou životnosťou, silným konkurenčným schopnostiam a odolnosti voči suchu. Rozširovanie sa zintenzívnilo v narušených biotopoch s obnaženou pôdou – od suchých otvorených piesčitých trávnatých plání po vlhké pobrežné biotopy. Vďaka koreňovému systému s podzemkami dokáže vytvárať početné klony. Väčšina hrubých koreňov rastie laterálne a blízko pod povrchom pôdy, niektoré však môžu siahať až do 1-1,5 metrovej hĺbky.
Zlatobyľ obrovská a zlatobyľ kanadská (Solidago gigantea, Solidago canadensis)
Zlatobyľ obrovská a zlatobyľ kanadská boli do Maďarska introdukované v polovici 19. storočia ako okrasné rastliny. Rozšírenie zlatobyle obrovskej je výraznejšie a ovplyvňuje väčšiu časť krajiny. Tento druh je bežný vo väčšine oblastí Zadunajska a vyskytuje sa hlavne pozdĺž potokov a údolí riek v Maďarského stredohoria a Veľkej Dunajskej kotliny.
Zlatobyl kanadská je na druhej strane menej bežná a objavuje sa hlavne vo väčších porastoch pozdĺž pohorí Zadunajska a v severnejších pahorkatinách Maďarského stredohoria blízko veľkých miest. Oba druhy patria medzi geofyty vyrastajúce z podzemkov: podzemky zlatobyle kanadskej sú kratšie ale prežívajú dlhšie, takže jej porasty sú zvyčajne menšie, ale hustejšie. Vďaka nažkám s páperím sa dokážu rýchlo rozšíriť vetrom na nové lokality, následne ich husto zarásť podzemkami a vytvoriť porasty s jediným dominantným druhom. Oba druhy majú vysoké nároky na svetlo a relatívne vysokú toleranciu pokiaľ ide o prísun živín; avšak ich preferencie ohľadom lokalít sa však mierne lišia.
Ježatec laločnatý (Echinocystis lobata)
Ježatec laločnatý sa do Maďarska dostal pravdepodobne ako okrasná rastlina a vďaka rýchlemu šíreniu bol už v 50. rokoch 20. storočia považovaný za dobre udomácnený druh v západnom a juhozápadnom Zadunajsku ako aj v pahorkatinách. V dnešnej dobe je možné ho nájsť takmer po celom území krajiny, je však relatívne zriedkavý v Malej dunajskej kotline a medziriečí Dunaja a Tisy. Masovo sa vyskytuje najmä v pobrežných oblastiach a záplavových územiach, v brehových porastoch, lužných vŕbových krovinách a vysokých pobrežných burinných spoločenstvách. Okrem týchto biotopov sa môže tiež uchytiť v bylinných spoločenstvách popri potokoch v kopcovitých a horských oblastiach a v polovlhkých až vlhkých lesných spoločenstvách. Jeho semená a plody (plávajúce na hladine vody) sa môžu vďaka prúdu šíriť na veľké vzdialenosti. Dormancia semien býva prerušená zimným počasím, po čom rýchlo klíčia vo vlhkých, na živiny bohatých pôdach.
